Eva Eperješiová: MILAN RÚFUS. SLOVO v službe ŽIVOTU.

Začalo sa to nezáväznou otázkou, keď sme pripravovali jeden príspevok:
Nenapíšeš prosím medailón o Rúfusovi?

Najradšej by som nechala hovoriť iba Milana Rúfusa, lebo niet nič silnejšieho, čo o ňom povedať, než samotné jeho slová. Hovoria o ňom všetko.

V jeho slovách sa múdrosť viaže s pokorou.
Jeho texty sú studnicou pokladov.

Pre mňa je človekom hlbokého ponoru do života v celej jeho šírke, výške i hĺbke. Je majstrom v nazeraní na život z najrôznejších uhlov pohľadu a očami najrôznejších ľudí od detí po starcov. Je majstrom pozorovania života, jeho kolobehu, dní všedných i sviatočných, trápení i radosti, smútku i šťastia, bolesti i nádeje, viery i zmyslu života.

Človek mu verí každé slovo, lebo každé jeho slovo má presne určené miesto, presný význam a žiadne nie je prebytočné.

Človek mu verí každé slovo, lebo nepoúča, nenanucuje svoje videnie sveta. On svet ticho pozoruje, skúma, prežíva a svojimi slovami kreslí mapu života.

Človek mu verí každé slovo, lebo každé je pravdivé...

Hovorím o ňom v prítomnom čase, hoci zomrel krátko po dovŕšení svojej osemdesiatky v januári 2009. No jeho slová sú stále také aktuálne, akoby ich vypovedal v tejto chvíli... Keď sa začítam do jeho esejí na rôzne spoločensko-politické udalosti, ktoré mu občas vyšli v druhej polovici minulého storočia, nestačím sa diviť, ako sa jeho „predpovede“ vyplnili a napĺňajú, aj keď on vôbec nemal zámer „predpovedať“. On „iba“ nezostával na povrchu, ale vždy šiel „pod kožu“ – spoločnosti i človeku – a svoj cit pre dobro, pravdu, spravodlivosť, pokoru, mravnosť pretavil do slov.

S jeho tvorbou som sa stretla až okolo roku 1997, keď sa mi dostala do ruky jeho útla knižočka Modlitbičky. Básnik ju uviedol takto:

Modlitbička. Vstúpila mi do detstva dosť zavčasu.
Ešte mi z formičky detských úst vypadávali slová
nedokončené – už som ju, modlitbičku, tými slovami odriekal.
Prišla do mňa po uspávanke a kratučko pred rozprávkou.

Pieseň, Modlitbička a Rozprávka.
Tak sa volali tri sestry-sudičky nášho detstva.
A stále ma neopúšťa pocit, že sme mali šťastie,
keďže to bolo tak.

Čas, ktorý sme žili potom, tú prostrednú
zo sudičiek vlastným deťom zatajil. Hoci práve ona
vedela dať plný zmysel a celú krásu svojim dvom sestrám.

Budem šťastný, ak sa rozlámaný trojuholník zasa
spojí a bude zvnútra rozjasňovať tváričky detí.
Zdá sa mi totiž, že svet zvonka už nemá veľa toho,
čo by ich srdciam mohol dať.

Keď som si v nej v kníhkupectve listovala, oviala ma vôňou krásy, detskej radosti a úprimnosti a očarila ma štýlom, akým básnik píše pre deti a zároveň pozerá na svet ich očami.

V tom roku sa nám narodil najmladší syn Matúš, dcéra Zuzka mala 5 rokov a ja som jej tú knižočku dala pod stromček. Tešila som sa, ako si z nej budeme spolu s ostatnými deťmi čítať po rozprávke pred spaním. Dodnes si pamätám, ako sme si vybrali prvú – Modlitbu za nového bračeka. Nečakala som až takú reakciu. Neviem, čo všetko sa udialo v detskej dušičke a čo všetko prešlo jej vnímavou hlávkou. Zrejme zaúčinkovala synergia faktov, že Ježiško jej priniesol takú krásnu knižku a že je v nej zároveň modlitba za nového bračeka, ktorý, vtedy päťmesačný, ležal v postieľke vo vedľajšej izbe. Veď to bolo akoby tú báseň bol autor napísal presne pre ňu, do jej ústočiek, do jej naširoko roztvorených očí, ktoré sa dívali na mňa z hornej postele a tielko takmer prestalo dýchať...

Premohlo ma dojatie a tá chvíľa zostáva dodnes živá. Zuzka sa nadýchla a poprosila o čítanie ešte raz... a ešte raz... možno päťkrát sme si ju museli prečítať. A len čo ráno vstala, už prišla s knižočkou za mnou, či jej tú modlitbičku znovu prečítam. Čítali sme si ju počas dní a večerov veľakrát. Po Vianociach si Zuzku vzala k sebe na pár dní babka. Keď sa vrátila domov, večer pri našich rituáloch si oprela hlávku o opierku na svojej hornej posteli a začala sama svoju obľúbenú modlitbičku... to som mala rozšírené zreničky ja... lebo po malom pripomenutí na dvoch miestach, ju vedela naspamäť. Opýtala som sa jej, či mala knižočku so sebou a či jej z nej babka čítala. Ona odvetila, že nie, preto si nepamätala tie dve slovíčka, ktoré som jej musela pripomenúť.

Prečo tak zoširoka o tom hovorím?

Lebo taký je Rúfus. Vie sa prihovoriť každému srdcu bez rozdielu veku, postavenia... Vie nazerať na svet očami dieťaťa i zrelého starca, muža, manžela i otca. Otca, ktorý prekypuje láskou k svojej hendikepovanej dcére. Venoval jej jednu útlu zbieročku, keď napísal básne k obrázkom, ktoré ona nakreslila. Jeho slová nenesú žiadnu stopu smútku, či ľútosti nad nespravodlivosťou osudu, že jeho jediné dieťa nie je zdravé. Naopak – obdivuje jej čistú dušu, jej večné detstvo, v ktorom uviazla, jej úprimnú lásku bez pretvárky a ako sám vraví, učí sa od nej.

Pre toto všetko je Milan Rúfus pre mňa človekom, majstrom slova, ktoré odovzdal do služby ŽIVOTU. Životu, ktorý nie je a nikdy nebude priamočiary, aj keď by sme si to neraz želali. Najmä v dnešnej dobe, keď si myslíme, že vďaka jej výdobytkom sa môžeme vyhnúť ťažkostiam, chorobám, prekážkam. Naopak, tie by mali byť pre nás výzvami, s ktorými sa popasujeme so cťou, ktorá prináleží ČLOVEKU.

Aj o tom je poézia Milana Rúfusa.

Na sklonku svojich rokov v posledných troch zbierkach píše slová, ktoré sa oplatí čítať. Aby sme nezabudli, že koniec je neodvratný, ale nemusí byť zúfalý. Môže byť časom veľkej vďaky za všetko prežité a lásky, ktorá trvá.

Eva Eperješiová

Iniciatíva IDE O ŽIVOT