Poznámky k článku
ŤAŽKO ZDRAVOTNE POSTIHNUTÉ DIEŤA...
Po prvom prečítaní článku sa zdá, že ide
o vyvážený pohľad otca dennodenne konfrontovaného so starostlivosťou
o dieťa s ŤZP. Opätovný pohľad na fakty, ktoré vymenúva, zažne
v hlave červené kontrolky... z nahromadenia tendenčných zovšeobecnení,
poloprávd až neprávd.
• Otec dieťaťa s ŤZP tvrdí, že prívrženci
pro-life idú proti vedeckým faktom/záverom.
Naozaj? Práve veda priniesla poznanie, že ľudský život
vzniká v momente oplodnenia vajíčka spermiou. Všetky reči, dokedy je
v tele matky „zhluk buniek“ a odkedy človek, sú len snahou zastrieť tento
neodškriepiteľný fakt a postaviť sa do roly sudcov s právom vyriecť
ortieľ smrti...
• Upozorňuje, že v írskych cirkevných
domovoch zomrelo za posledných takmer 80 rokov 9-tisíc detí.
To je nepochybne poľutovaniahodné. No ak niekto
urobil zlé veci, znamená to, že moje zlo je tým ospravedlnené? Že ak v írskych
domovoch zomreli nevinné deti, „právo“ na abort tým je potvrdené a zlo eugenického
abortu ospravedlnené?
• Tvrdí, že ženu s ťažko postihnutým dieťaťom muž
pravdepodobne opustí a žena ostane sama.
Netvrdím, že to tak niekedy nie je. No samotné svedectvo
otca dosvedčuje, že to nie je ani pravidlo.
• Ďalej tvrdí, že žena-matka ostane spoločensky
segregovaná. Prepadne sa do chudoby a stratí možnosť vychovávať ďalšie ZDRAVÉ
deti a mať normálnu rodinu.
Nevravím, že v našej spoločnosti je všetko OK, že sú
tu nastavené optimálne podmienky, ale toto tvrdenie je predsa len ďaleko od
reality.
Mám veľmi blízku priateľku, s ktorou som v kontakte od
mladosti. Zoznámili sme sa v škole, kam chodili naše deti a veľmi sme sa
zblížili. Mala 4 zdravé deti a piate porodila s rázštepom chrbtice. Odporúčaný
potrat odmietla. Najhorší bol prvý rok života bábätka. Nespočetné množstvo
zákrokov a operácií... Rodina sa zomkla a každý prispieval svojím dielom k
fungovaniu domácnosti. Kúpili si malý starší rodinný dom, presťahovali sa a
pribudovali ďalšie obytné bezbariérové priestory. Chlapec rástol, zostal na
vozíčku, chodil do miestnej školy s oneskorením dvoch či troch rokov, ale s
jeho integráciou nebol problém. Vyrástol, dospel... a dnes je svetovým
preborníkom v spoločenských tancoch vozičkárov...
Keď som bola priateľku po dlhšej dobe navštíviť a
pýtala som sa jej, ako to všetko zvládajú (ja som vtedy mala iba dve zdravé
deti), tak mi odpovedala, že to dieťa je pre nich POŽEHNANÍM. Nerozumela som
tomu. Nevedela som to v tej chvíli pochopiť. Ona bola prvá, ktorú som vtedy
poznala s dieťaťom s ŤZP v takom veľkom rozsahu. Vysvetlila to. Medzi
členmi rodiny vládne porozumenie. Súhra a pomoc sú samozrejmosťou. Staršie deti
bratovi pomáhajú vo všetkom. On ako rastie, všíma si a napodobňuje ich, preto
je aj on veľmi zručný a bystrý... A potom mali ešte jedno dieťa, zdravé...
Tým vôbec nespochybňujem, že mať takého člena v rodine
je nesmierne ťažké, namáhavé, vyčerpávajúce. Na druhej strane to môže byť
požehnaním, a z neho rodina čerpá ďalšiu silu.
• Obviňuje ochrancov nenarodeného života z vyhýbania
sa pomoci, teoretizovania, bigotnosti, falošnej lásky k blížnemu. Odporúča im adoptovať
si ťažko postihnuté dieťa, starať sa oň a NEMUDROVAŤ.
Pri všetkej úcte – toto považujem za citové
vydieranie, nálepkovanie, nepravdu.
Nie je pravda, že pomáhajúcich nevidno. Aj keď
sa štát stará skôr ako macocha, je množstvo organizácií a inštitúcií,
ktoré pomáhajú ženám-matkám – opusteným, odvrhnutými rodinou, slobodným
s dieťaťom – a je jedno, či ide o dieťa zdravé alebo
hendikepované. Stačí im dať vedieť o rodine, či osamotenej žene
s dieťaťom a ŽIADNA z nich sa nebude musieť „prepadnúť do
chudoby“. Ľudskosť a dobrota medzi ľuďmi ešte nevymreli a takí sa
vedia podeliť aj s málom a darovať tým, ktorí to potrebujú,
a tak to aj robia. Stačí navštíviť niektorú webovú stránku pomáhajúcich
inštitúcií a presvedčiť sa. A napokon poznámka na okraj. Kde je
napísané, že rodinu, ktorá má jedno, dve, tri... zdravé deti, netrápia iné
obrovské ťažkosti porovnateľné s tými, v ktorých vychovávajú
hendikepované dieťa?
• Viní väčšinovú populáciu, že deti s ŤZP
vníma negatívne a ich integráciu berie ako obťažovanie... Že deti sa dieťaťu s
ŤZP vysmievajú, lebo ich v škole, kostole, doma nikto neučí, ako sa k nemu
správať.
Toto všetko je hrubá paušalizácia.
Počas svojho života som spoznala mnoho rodín, kde majú
ŤZP dieťa alebo dospelého člena. V susedstve býva mamička sama s takým
synom a nemám problém s ním ísť do obchodu, či porozprávať sa s ním, keď sa
stretneme, aj keď by sa mi mohlo zdať, že ma obťažuje... Moje deti sa priatelia
od malička s jediným ŤZP dieťaťom od susedov z tretieho poschodia. Sú už
dospelí a ani dnes nemajú problém s nikým akokoľvek poznačeným... Podobne
je to v kostole, kde sa stretávajú deti zdravé aj tie „iné“ bez akýchkoľvek
problémov. Pracovala som v škole, ktorá je veľmi ústretová voči integrácii
detí na všetkých jej zložkách – MŠ, ZŠ, aj na gymnáziu.
Takže záleží od toho, s kým sa stretávame, na koho
narazíme, aký je postoj – a to na oboch stranách – preto zásadne
nesúhlasím s týmto paušalizovaním.
A ako doplnenie ešte dodám, že nikde nie je isté, že
dieťa, ktoré sa narodí zdravé, nemôže ochorieť veľmi vážne, či následkom úrazu
zostať invalidné... Tak isto aj zdravé dieťa môže mať v kolektíve problém,
pretože je „iné“, napr. že je najmenšie... Vhodným spôsobom sa dá upozorniť
malých „teroristov“ a doma zasa vysvetliť, že ho máme radi, aj keď je
najmenší v triede, lebo význam človeka spočíva v niečom úplne inom... Toto
je moja osobná skúsenosť. Aj keď sa môže zdať, že je to neporovnateľné, dieťa
to vníma rovnako citlivo, ako keby sa mu vysmievali, že mu chýba ruka...
ZÁVER
„Triediť“ nenarodený život podľa toho, či za to stojí,
či je bezchybný, je veľmi šikmá plocha, na ktorej sa naša spoločnosť pohybuje. Keby
sme si vo všeobecnosti viac vážili každý život, inak by sme sa dokázali pozerať
aj na ťažkosti a námahu, ktorú prináša život s hendikepovaným
dieťaťom, život s ťažko chorým človekom, život so svojou ťažkou
chorobou...
Veľmi prajem tomuto otcovi, ktorému patrí úcta za
starostlivosť o jeho choré dieťa, aby našiel vo svojom živote aj
pozitíva. Tak, ako ich našli mnohí, ktorí vychovávajú napr. dieťa
s Downovým syndrómom, tak ako napr. matka, ktorú som spomenula, tak ako
napr. náš velikán Milan Rúfus, ktorý vychoval jedinú dcéru s ŤZP
a ktorého tvorba je v mnohom pretkaná hlbokou a vrúcnou láskou k jeho
Zuzanke...
Lebo ťažkosti, námahy, prekážky – nech sú akokoľvek
veľké – nás môžu urobiť lepšími. Vnímavejšími na potreby iných. Ochotnejšími pomôcť
iným v ich ťažkostiach.
Eva Eperješiová
Iniciatíva IDE O ŽIVOT
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára